Široký úsmev, to bolo poznávacie znamenie Nickyho Haydena. Dokonalé, biele zuby, pre niekoho na prvý pohľad možno frajer, v skutočnosti skromný a milý človek. Aspoň podľa tých, ktorí mali tú česť ho spoznať. Podľa novinára MCN Simona Pattersona neexistoval v paddocku človek, ktorý by ho nemal rád.

Jeho bývalí tímoví kolegovia aj jazdci, ktorí s ním pretekali, sa zhodujú na tom, že si na všetkých vždy našiel čas, vždy zostával optimistický, aj keď sa mu nedarilo, a nikdy sa na nič nesťažoval.

To, ako pôsobil na ostatných ľudí, tiež dokazuje vlna ohlasov, ktoré sa na sociálnych sieťach po správe o jeho smrti začali objavovať. Bola to doslova smršť od známych športovcov, novinárov, ale aj fanúšikov.

Aký teda bol?

Nicholas Patrick Hayden, ktorého v motocyklovom svete všetci poznali ako Nickyho Haydena, sa narodil 30. júla 1981 v americkom Owensboro v mestečku Kentucky. Odtiaľ pochádza jeho prezývka Kentucky Kid.

Pochádzal z pretekárskej rodiny, obaja jeho rodičia jazdili dirt track a rovnako tak ich päť detí – Tommy, Jenny, Nicky, Roger a Kathleen. Nicky jazdil od troch rokov a o dva roky neskôr už pretekal. Typické pre neho bolo číslo 69, ktoré mal predtým aj jeho otec, ktorý rád vtipkoval:„Veľa som búral, takže som potreboval číslo, ktoré sa dá prečítať, keď som hore nohami.“

Po dirt tracku pridal spolu so svojimi bratmi pretekanie na minibiku, neskôr prišlo pretekanie na 125 ccm, spočiatku v Texase a nakoniec v národnom šampionáte WERA, čo je predstupeň AMA (Americká motocyklová asociácia). Keď v roku 1997 v šestnástich rokoch mohol vstúpiť do AMA, nasledoval svojho staršieho brata Tommyho. Takmer okamžite si tam urobil meno a v roku 1999 vyhral titul AMA 600 Supersport. V tom čase pokračoval v pretekaní v dirt tracku, pokiaľ mu to dovoľoval kalendár.

V roku 2002 vyhral preteky Daytona 200 a stal sa najmladším šampiónom AMA Superbike a tým si vyslúžil vstup do majstrovstiev sveta cestných motocyklov s továrenským tímom Repsol Honda. Vo svojej nováčikovskej sezóne získal dve pódiá a v roku 2005 sa dočkal svojho prvého víťazstva, ktoré bolo ešte o to sladšie, že prišlo v domácom preteku v Laguna Seca. V nasledujúcom roku si splnil svoj celoživotný sen získať titul majstra sveta MotoGP. V roku 2009 prestúpil do továrenského tímu Ducati, kde sa mu príliš nedarilo a kde získal len tri pódia.

V roku 2014 prestúpil k tímu Aspar, s ktorým pretekal dva roky, rok 2015 bol jeho posledným rokom v MotoGP, na jeho konci bol menovaný Legendou MotoGP. V nasledujúcom roku prestúpil do majstrovstiev sveta superbikov k tímu Hondy. V tom roku sa do MotoGP ešte na dva preteky vrátil, keď v Aragone nahradil v tíme Estrella Galicia 0,0 Marc VDS zraneného Jacka Millera a v preteku v Austrálii v tíme Repsol Honda Daniho Pedrosa. Vo WSBK získal celkovo štyri pódiá, vrátane jedného víťazstva v Sepangu.

Pretekanie na motocykloch bolo jeho najväčšou vášňou, podľa jeho matky Rose len jedol, spal a dýchal pre motocykle. Mnohí ľudia o ňom tvrdili, že nepoznajú nikoho ďalšieho, kto by pretekanie na motocykloch tak miloval, možno len Valentina Rossiho. O jeho obrovskej vášni svedčí aj to, čo sám o sebe napísal v dvanástich rokoch: „Moje budúce ciele: V šestnástich rokoch chcem byť profesionálnym pretekárom. Chcem byť najmladším jazdcom, ktorý vyhrá Daytona 200. Chcem ísť do zahraničia a byť majstrom sveta.“

Okrem motocyklov mal rád aj svoju rodinu, ktorá vždy držala pri sebe. Rád sledoval basketbal, supercross, jazdu na bicykli. Jeho obľúbenými športovcami boli Michael Jordan a Lance Armstrong. Obľúbenou hudbou bol hip hop, rád počúval Nappy Roots, Jay-Z, Eminema. Rád si doprial zmrzlinu.

Nicky ten najväčší súboj, ktorý sa paradoxne nekonal na pretekárskej dráhe v sedle motorky, bohužiaľ prehral – ale určite to nevzdal. Svet prišiel o obrovský jazdecký talent, jeden naozaj úprimný úsmev a neuveriteľný ľudský charakter. Posledným Nickyho prianím bolo totiž darovať orgány a dosť možno niekomu, kto tiež razí rovnaké heslo: „Never give up.“

A tak si v redakcii hovoríme, že by sme sa toho hesla mali držať tiež. Nevzdávajme to, veď tam hore má sakra dobrú spoločnosť. Páni, Nicky, máme vás v srdciach a nikdy nezabudneme …